História Rusoviec

Najstaršie doteraz známe osídlenie Rusoviec dokladajú nálezy wieselburskej kultúry zo staršej doby bronzovej (2000 – 1600 pred Kr.) Odkryté boli dve kostrové pohrebiská. Na Kovácsovej ulici sa našiel súbor bronzových predmetov, datovaný do obdobia čakanskej kultúry (neskorá doba bronzová; 1300 – 1200 pred n.l. Objavenie železa a s ním späté hospodárske a spoločenské zmeny vyformovali novú spoločnosť halštatskej a laténskej kultúry.
 
Gerulata
 
Rimania chránili svoje obrovské územie, ktoré sa rozprestieralo na troch kontinentoch hranicou, tzv. Limes Romanus. Bol to systém opevnených bodov, v ktorých boli umiestnené jednotky rímskej armády. V 1. storočí vznikajú pevnosti na strednom Dunaji a rieka sa na štyri storočia stáva hranicou medzi Rímskou ríšou a ostatným, nerímskym svetom. V období vlády Domitiána (69 – 96) vojaci 5. kohorty Lucensium zakladajú tábor, ktorý dostal meno Gerulata, pravdepodobne podľa miestnej keltskej osady.

Nastupuje najznámejšie obdobie Rusoviec. Už v roku 1987 je zapísaná vo Veľkej Británii prvá časť Limesu – Hadrianov val do Zoznamu svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO. Hranice Rímskej ríše – Dunajský Limes (západná časť) sú od 31. júla 2021 na Zozname zapísané spoločne so súčasťami v Nemecku a Rakúsku. Zápis zahŕňa 77 pamiatok rímskeho hraničného systému na rieke Dunaj od bavorského Bad Göggingu po Ižu na Slovensku v dĺžke 600 km.
 
Tábor 1. stavebnej etapy Gerulaty bol drevozemný, chránený dvojitou hrotitou obrannou obvodovou priekopou. Začiatkom 2. storočia  prichádza jazdecká jednotka – ala I Cannanefatum. Na kamenný tábor bol prestavaný v 2. storočí po markomanských vojnách. V širšom zázemí sme preskúmali villy rustici a rustikálne sídlisko. Tábor 3. stavebnej etapy je zmenšený a má štvorcový tvar. V civilnej osade na Irkutskej ulici je čiastočne preskúmaný dom s hypocaustom, t.j. s podlahovým vykurovaním, ktorý sa zaradil medzi pamiatky svetovej hodnoty. Na pohrebisku III na Kovácsovej ulici sme našli spolu s rímskym materiálom aj germánske nádoby.
 
Na dunajskom limese sme v neskorom 4. storočí zaznamenali stavby pevností, umiestnených v ľavom rohu pôvodných kastelov. V areáli dnešného MMB Antickej Gerulaty je pevnosť zabudovaná do rohu staršej architektonickej konštrukcie. Má 12 mohutných pilierov, z južnej strany sa zachovala interiérová dlážka, v strede je asymetricky umiestnená studňa a stavba mala 3 poschodia. Pevnosť sa zachovala v dobrom stave, pretože v 11. storočí boli základy využité na stavbu hrádku. Najstarší hrádok bol drevozemná stavba typu motte, ktorá bola v polovici 13. storočia modernizovaná stavbou kamennej obytnej veže s tehlovou plentou. Obkolesovala ho priekopa. Pamiatka je v Zozname SD.
 
Okolo rímskych táborov sa rozprestieralo civilné osídlenie. Obyvatelia civilnej osady sa živili službami pre vojakov v tábore. Vojaci s pravidelným žoldom či prípadnou korisťou, vedeli svoje peniaze zhodnotiť pri kontaktoch s obchodníkmi, hostinskými, remeselníkmi. Vojaci tu však okrem radovánok neraz nachádzali aj rodinné zázemie.
 
Obyvatelia Gerulaty boli pochovávaní na 7 pohrebiskách a preskúmaných bolo takmer 500 hrobov. Boli birituálne, žiarové i kostrové. Hrobovú výbavu tvorili rôzne predmety, pričom postavenie pochovaného neurčoval počet predmetov, ale importované predmety.
 
Zánik Gerulaty ako vojenského bodu súvisí s politickými zmenami a etnickými pohybmi na strednom Dunaji. V 4. – 6. storočí nastáva obdobie sťahovania národov. Na Pieskovom hone je preskúmané longobardské pohrebisko so 166 hrobmi, v ktorých boli pochované aj kone a psi. Po Longobardoch prichádzajú do okolia Rusoviec Avari. Súžitie slovanského a maďarského etnika, pod názvom belobrdská kultúra, je doložené v Rusovciach na pohrebisku z 10. – 11. storočia na Kovácsovej ulici.
 
V areáli parku neogotického kaštieľa v Rusovciach stojí Kostol sv. Víta ako pripomienka už zaniknutého románskeho chrámu, ktorý stál niekde v obci, možno aj na rovnakom mieste alebo v blízkom okolí. Dodnes zachovaná stavba, aj keď jej vzhľad evokuje románsky pôvod, bola postavená až v roku 1613, ako o tom hovorí text kamennej tabule osadenej nad juhozápadným portálom. Ide teda o jeden z mála renesančných kostolov u nás. O jeho datovaní sa viedli diskusie aj v odbornej literatúre. Nejasnosti o pôvode stavby vyriešil až výskum pred niekoľkými rokmi. Na jeho stavbu bol použitý aj materiál z Gerulaty a pred stavbou kostola tu bolo rímske pohrebisko IV. Starobylosť farnosti dokazuje patrocínium, ktoré je obvyklé v 8. – 13. storočí. Ostatné rusovské kostoly vznikli v mladšom období. Barokový kostol  sv. Márie Magdalény na Gerulatskej ulici bol postavený v rokoch 1668 až 1669 a evanjelický kostol na Maďarskej ulici v roku 1829.
 
Prvá zmienka o stredovekých Rusovciach pochádza z roku 1208 v Listine Ondreja II, ktorou potvrdil založenie benediktínskeho opátstva  v Lébenyi. Kráľ Belo IV. daroval obec r. 1266 kráľovskému koniarovi Herandovi Hedervárimu na vybudovanie pohraničného strážneho hradu, ktorý sme spomenuli v súvislosti so 4. stavebnou etapou Gerulaty. Význam Rusoviec v rámci obchodných ciest, vedúcich po Dunaji, dokladá existencia tridsiatkovej mýtnej stanice z roku 1446 a v tomto období sa prvýkrát objavuje označenie mestečko – oppidum. Samosprávu Rusoviec na čele s richtárom dokazuje až pečať  z roku 1627. V 16. storočí Európou otriasala turecká expanzia. Príchod Chorvátov do vyľudnených oblastí Zadunajska sa viaže už k prvej vlne kolonizácie v predmoháčskom období a tesne po moháčskej bitke. Okrem chorvátskej kolonizácie zasiahol do etnického zloženia obyvateľstva bratislavskej oblasti v 16. storočí aj príchod nábožensky prenasledovaných protestantov z Rakúska. Treťou konfesiou v obci boli Židia.
 
V roku 1579 vlastní v Rusovciach majetky mošonský podžupan Juraj Zichy a roku 1646 získava panstvo Rusovce Štefan Zichy, predseda Uhorskej komory a župan Mošonskej stolice. Jeho vnuk, tiež Štefan, bol zakladateľom rusovskej línie rodu. Vrchol rozkvetu vo svojom vývoji dosiahli Rusovce v 18. storočí s dozvukmi v 19. storočí. Mestečko malo dosť lesov, na Dunaji pracovali 4 vodné mlyny, spomenuté božie stánky, bol tu pivovar a mnoho remeselníckych dielní. Ozdobou mestečka a okolia bol zámok s nádherným anglickým parkom. V štyridsiatych rokoch 19. stor. dali Zichyovci zámok prestavať vo windsorskom slohu a vybudovali pri ňom aj veľkolepú koniareň. Rod Zichyovcov vlastnil rusovský majetok do roku 1872, keď gróf Félix Zichy –Ferraris predal tento majetok Hugovi I., grófovi Henckel von Donnersmack. Ten ho kúpil pre svoju druhú manželku Lauru, rodenú grófku Kászonyi. Dal postaviť žrebčín a založil chov anglických plnokrvníkov, s ktorými vyhrával preteky v na rakúsko-uhorských i nemeckých tratiach.
Od nej panstvo odkúpili v roku 1906 gróf Elemír Lónyay s manželkou Štefániou, vdovou po následníkovi habsburského trónu Rudolfovi. Lónyayovci bývali v Rusovciach  až do sklonku 2. svetovej vojny, keď sa odsťahovali do benediktínskeho opátstva v Pannonhalme v Maďarsku, kde zakrátko aj zomreli (1945, 1946).
 
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 pripadlo územie dnešných troch zadunajských mestských častí Bratislavy, pôvodne samostatných obcí Jarovce, Rusovce a Čunovo Maďarsku. Po 2. svetovej vojne prijalo Maďarsko určenie štátnych hraníc podľa stavu k 31. 12. 1937. V zmysle uznesenia Parížskej mierovej konferencie z 10. 2. 1947 postúpilo Maďarsko Československu obce Jarovce, Rusovce a Čunovo Na základe zákona 192/1947 Zb. boli dňa 15. 10. 1947 pripojené k  Československej republike ako zázemie hlavného mesta. Od 1. 1. 1972 sú Rusovce pripojené k hlavnému mestu SR Bratislave ako mestská časť.